Petra Demkova

V posledných dňoch sa veľa diskutuje o farárovi Kuffovi, aj o tom, či sa majú a môžu duchovní v službe politicky angažovať. So záujmom som si pozrela 18.11. Tému dňa na TA3, kde jeden z hostí, Daniel Pastirčák, vyjadroval svoj nesúhlas s politickou angažovanosťou farára Mariána Kuffu.

Má to len jednu chybičku krásy a tou je, že tak hovorí politický agitátor, Daniel Pastirčák, (podľa Google) aj v súčasnosti v aktívnej službe Cirkvi Bratskej. Ja si po novembri 89 pána Pastirčáka inak nepamätám, iba ako neúnavného politického aktivistu a komentátora. Stačí si námatkovo vyhľadať články na internete; naposledy napr. orodoval v marci 2019 v Trende za pani Čaputovú, pred pár dňami poskytol rozhovor o politickej situácii pre Denník N. V týždenníku .týždeň má Daniel Pastirčák dokonca svoj stĺpček.

Prečo pán Pastirčák môže a iní nesmú? Nie je to náhodou preto, lebo on má tie správne názory?

A nemala by táto diskusia – či sa môžu a smú a či sa majú duchovní v službe zapájať do politiky, prebiehať na vyššej a komplexnej úrovni? Je skutočne jedna hodinová debata v oklieštenej zostave (zastúpené boli len Cirkev Bratská a RKC) dostatočná pre takúto obrovskú tému? Vďaka TA3 aj za ten malý priestor.. ale nemala sa tejto úlohy už dávnejšie chopiť naša verejnoprávna televízia? Nemala už dávno prebiehať hlboká diskusia za účasti všetkých hlavných cirkví pôsobiacich na Slovensku?

A ak teda priznáme a uznáme, že diskusia bola veľmi úzko vyprofilovaná, mali by sme povedať nahlas aj, že si nezaslúžila honosný názov „diskusia o pôsobení duchovných v politike“. Je to len polemika (dokonca možno len taká debatka) o Kuffovi.

Prečo diskusia prebieha len teraz, v takejto čiastkovej forme a o jednom jedinom farárovi? Tento prístup, žiaľ, evokuje, že je to len pokus o cenzúru jedného nepohodlného názoru…

Teraz sa pokúsim ja, z môjho pohľadu, zodpovedať tú zásadnú otázku –  či je alebo nie je pre kňazský stav prijateľné politicky sa angažovať. Pomôžem si Písmom svätým a históriou.

Určujúcou pre túto, ako aj pre ostatné etické a morálne otázky, by pre nás, kresťanov, mala byť Biblia. Prvé, čo mi včera prišlo na rozum, boli biblickí proroci. Pretože pre mnoho z biblických prorokov bola duchovná služba a politické angažovanie sa hlavnou náplňou ich práce. Čo hlásal Ozeáš, Amos, Nahum? Zásadným obsahom ich zvesti bola kritika politických pomerov. Kriticky sa vyjadrovali nie len k dianiu v Judsku a Izraeli ale aj k okolitým národom, z hľadiska politickej situácie. Niekto môže namietať, že Stará zmluva sa týka v tomto ohľade židovstva a pre nás, kresťanov, nemá vypovedajúcu hodnotu. Tak prejdime k Novej zmluve.

Nekritizoval Kristus náhodou politické pomery v krajine? Nebojoval proti svetskej moci? Existujú dokonca vedecké teórie o tom, že Ježiš, tak ako jeho učeník Šimon Horlivec patrili k hnutiu Zélótov – radikálnemu hnutiu, militantnej židovskej skupine snažiacej sa o zvrhnutie vlády (protirímsky odboj). (Mt 10 – „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč“…)

Za svoju činnosť bolo mnoho z prorokov prenasledovaných svetskou mocou, boli snahy ich umlčať. Ako dopadol Kristus, vieme….

Druhým aspektom pohľadu na vec by mohli byť dejiny. Keď sa pozrieme na tie naše, slovenské, je nesporné, že mnohí katolícki aj evanjelickí kňazi a farári zohrávali nezastupiteľnú rolu v našich dejinách a to nie len v tých cirkevných ale aj v národných a štátotvorných. Za všetkých spomeňme Martina Rázusa, Andreja Hlinku, Štúrovcov. Môžeme dnes bez preháňania povedať, že títo naši významní dejatelia, všetci v duchovnej službe, sa pričinili o dejinné progresy obrovských rozmerov pre náš národ, pre našu vlasť. Často pri svojom boji riskovali nie len svoju prácu a reputáciu, ale doslova aj život. A myslím, že môžeme dnes bez pochybností konštatovať, že nebyť ich politickej angažovanosti, neboli by sme dnes ako národ tam, kde sme.

Zo Štúrovcov spomeňme aspoň tých najhlavnejších – J. M. Hurban (evanjelický kňaz a politik  – prvý slovenský predseda Národnej rady), bol bojovníkom za národné práva Slovákov a nezmieriteľným nepriateľom šovinizmu maďarskej vládnucej triedy. V rokoch 1848 – 1849 bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. M. M. Hodža (slovenský národný buditeľ a evanjelický kňaz). Národnostné boje zvádzali po ich boku mnohí ďalší.

Martin Rázus bol evanjelickým farárom, zároveň poslancom Národnej rady a predsedom vtedajšej SNS, presadzujúci legislatívnu autonómiu Slovenska (tzv. Zvolenský manifest). V pohnutých časoch medzi dvoma svetovými vojnami našiel k sebe cestu s rímskokatolíckym kňazom a politikom Andrejom Hlinkom a vytrvali v snahách o  presadzovanie národnej a politickej subjektivity Slovenska.

Boli títo predstavitelia vo svojej dobe domácou tlačou a vládnucou triedou chválení a povzbudzovaní vo svojej činnosti? Boli pozývaní ku verejným diskusiám a tešili sa všeobecnej obľube? Nie. Vo všetkých spomenutých prípadoch boli títo farári a kňazi prenasledovaní svetskou mocou, zažívali represie, boli cenzurovaní, väznení, či žili pod policajným dohľadom.

Farár Kuffa bojuje za presný opak toho, čo presadzuje nadnárodná mašinéria elít. Kuffa háji tradičné hodnoty, prirodzenú, „zdravú“ rodinu, kde otec je otcom, matka matkou a deti sú dievčatami a chlapcami. Kuffa kritizuje liberalizmus.

Dnes sme svedkami šírenia bezbrehého liberalizmu v celom západnom svete. Už aj u nás začína byť presadzovaný ako jediná správna ideológia. Predstavitelia Progresívneho Slovenska už otvorene hovoria o akejsi centrálnej kontrole ideologickej čistoty a o komisiách pravdy. Každý, kto má iný názor, sa musí mať na pozore.

Dnes aj pre duchovných (v mediálnom priestore) platí, že čím horšie, čim liberálnejšie a zvrhlejšie, tým lepšie. Takže dnes by Vás už nemalo prekvapiť, ak sa farár či kňaz otvorene hlási k homosexualite, či propaguje právo žien na potrat. Jednoznačné proti-biblické vyhlásenia, teda také, ktoré sú v jasnom kontraste s tým, čo sa píše v Biblii, nie sú výnimkou. Pretože dnes sa treba hlavne zapáčiť. Prioritou nie je šíriť slovo Božie. A ten, kto trvá na šírení slova Božieho, musí z kola (z mediálneho priestoru) von.

Môžeme s farárom Kuffom súhlasiť aj nesúhlasiť. Ale čo nesmieme dopustiť, je opakovanie histórie, kedy by osobnosti bojujúce za národné záujmy a zachovávanie našej kultúry, boli perzekvované a cenzurované. Diskusia o „vhodnosti“ angažovania sa duchovných v politike, vo forme v akej sme dnes svedkami, nie je ničím iným.

Nezabúdajme, že mnohým osobnostiam až história a retrospektíva dala punc správnosti a za svojej doby boli prenasledovaní a umlčiavaní.

Záverom, mám ešte otázku na historikov do debaty (ak raz nejaká naozaj začne). Nemala náhodou cirkev v politike nos tak trochu vždy?